Lumi – snehová vločka

Volala sa Lumi.

Zrodila sa z oblaku mäkkého ako perina a studeného ako ranný vzduch. Keď otvorila svoje drobné snehové oči, uvidela okolo seba stovky ďalších vločiek. Každá sa ligotala inak, každá mala vlastný tvar, vlastnú krásu.

Niektoré sa smiali.
Iné sa predbiehali, ktorá dopadne prvá.
Ďalšie sa už tešili, kam ich vietor zanesie.

Lumi sa ticho točila medzi nimi. Bola krásna, ale veľmi krehká. A v jej strede sa ukrývala malá obava, ktorú nevedela pomenovať.

Čo ak zostanem sama?

Keď sa oblak konečne otvoril a vločky sa začali znášať k zemi, vietor zosilnel. Smial sa, tancoval, pohrával sa s nimi ako s pierkami.

Lumi padala… padala… a zrazu ju prudký závan odvial bokom.

Ostatné vločky zmizli v diaľke.

Lumi ostala sama.

Klesala pomaly, potichu, až dopadla na konár starej jedle uprostred lesa. Strom stál pokojne, pevne, ako keby strážil celý svet.

„Ach,“ vzdychla si Lumi. „Tu nikoho niet.“

„Ale je,“ ozval sa hlboký, mäkký hlas.

Lumi sa zachvela.
„Kto… kto si?“

„Som Stará Jedľa,“ odpovedal strom. „Stojím tu už veľmi dlho. Videla som veľa zím. A veľa vločiek.“

Lumi sa trochu upokojila.
„Ja som Lumi. A myslím, že som sa stratila.“

Jedľa sa jemne pohla a pár ihličiek sa ticho zosunulo do snehu.
„Stratiť sa neznamená, že si sama,“ povedala. „Niekedy len ideš inou cestou.“

Lumi sa zamyslela. Slová stromu jej zohriali snehové srdce. Chvíľu spolu mlčali. Potom sa vietor znova zdvihol.

„Musím ísť,“ zašepkala Lumi.

„Choď,“ odpovedala jedľa. „A pamätaj si – aj krátke stretnutia môžu byť dôležité.“

Vietor niesol Lumi ďalej, až sa pod ňou objavila dedina. Domčeky svietili ako hviezdy na zemi. Dopadla na okennú rímsu jedného z nich.

Za sklom sedelo dievčatko.

Malo veľké oči a tichý úsmev. Volalo sa Ema. Pozeralo von a sledovalo sneh, akoby na niečo čakalo.

Keď Ema zbadala Lumi, usmiala sa.
„Ahoj, vločka,“ povedala potichu.

Lumi sa zachvela radosťou.
Niekto ma vidí.

Keby vedela hovoriť, povedala by Eme, že aj ona sa cítila sama. Že aj ona hľadala niekoho, kto ju uvidí.

Ale vločky hovoria inak.

Lumi sa jemne zaleskla. Zatancovala v slabom svetle lampy. A Ema sa usmiala ešte viac.

Postupne však Lumi cítila, že sa jej okraje strácajú. Začala sa topiť.

Takto to má byť, pomyslela si. Aspoň som niekomu spravila radosť.

Zostala po nej len malá kvapka vody, ktorá sa skotúľala po skle.

Ema si utrela okno a zašepkala:
„Ďakujem.“

V noci sa kvapka opäť zmenila. Ticho, pomaly, snehovo. A Lumi sa zrodila znova – trochu iná, ale stále Lumi.

Tentoraz padala spolu s ďalšími vločkami.

Jedna sa k nej priblížila.
„Ahoj,“ povedala veselo. „Ja som Nix.“

„Ja som Lumi,“ odpovedala.

„Nie si sama,“ usmial sa Nix.

A naozaj nebola.

Padali spolu, dotýkali sa, točili sa v tanci vetra. Keď dopadli na zem, bolo to na dvor plný detského smiechu. Deti robili snehuliakov, kreslili anjelikov do snehu a chytali vločky do dlaní.

Lumi a Nix ležali vedľa seba.

„Vieš,“ povedala Lumi, „kedysi som si myslela, že samota znamená, že som zbytočná.“

„A ja som si myslel,“ povedal Nix, „že bez niekoho stratím tvar.“

Vedľa nich sa ukladali ďalšie vločky. Každá iná. Spolu však tvorili niečo krásne.

Keď vyšlo slnko, Lumi cítila, že sa opäť rozplynie. Ale tentoraz sa nebála.

Lebo pochopila niečo veľmi dôležité:

Priateľstvo nemusí trvať dlho,
aby bolo skutočné.

A keď sa Lumi naposledy stratila v svetle rána, jej príbeh ostal.
V smiechu detí.
V tichu lesa.
V srdci dievčatka, ktoré sa už necítilo samo.

A niekde vysoko na oblohe sa už rodila ďalšia vločka.
Pripravená nájsť niekoho, komu povie:

„Som tu s tebou.“