Zimné svetlo

Komín z neho dymil pomaly a rovnomerne.
V oknách sa večer rozlievalo teplé svetlo a keď sa niekto započúval, mohol počuť tiché praskanie dreva v peci.

V tom domčeku bývali dvaja súrodenci.
Staršia sestra Eliška a mladší brat Matej.

Eliška mala pokojné oči a pohybovala sa tak, akoby mala vždy dosť času.
Vedela počúvať, vedela čakať a vedela stáť blízko, keď to niekto potreboval.

Matej bol iný.
Bol rýchly, zvedavý a jeho smiech bol jasný ako zvonček.
Keď sa rozosmial, zdalo sa, že aj sneh pod nohami je o niečo mäkší.

Keď napadol prvý veľký sneh, dedinka sa prebudila do ticha, ktoré vie priniesť len zima.
Zvuky boli tlmené, vzduch čistý a studený, a každý dych sa menil na malý obláčik.

Deti vybiehali von ešte skôr, než si poriadne zapli kabáty.
Sánky šušťali po snehu, gule lietali vzduchom a smiech sa niesol až k lesu.

Za dedinou bol kopec.
Nie príliš vysoký, ale taký, že z neho bolo vidno celé okolie.
Okolo rástli vysoké smreky, ich konáre sa pod váhou snehu mierne skláňali, akoby sa pozerali na deti a strážili ich.

Eliška vždy sadla na sánky prvá.
Matej si sadol za ňu, pevne ju objal a čakal.

„Drž sa,“ povedala zakaždým.
A Matej sa držal. Nie len rukami. Ale aj srdcom.

Keď sa rútili dolu kopcom, vietor im pískal pri ušiach a sneh lietal do strán.
Na konci sa vždy rozosmiali.

Jedného popoludnia, keď sa obloha začala farbiť do ružova a modra a slnko sa pomaly skrývalo za les, sa stalo niečo zvláštne.

Les bol tichší než zvyčajne.
Vietor sa pohyboval opatrne a sneh sa na zemi ligotal jemným, nezvyčajným svetlom.

Matej sa zastavil.
„Eliška… pozri.“

Medzi stromami sa objavilo slabé svetielko.
Nie ostré.
Nie jasné.
Skôr jemné, akoby tam vždy patrilo.

„Vidíš ho?“ spýtal sa potichu.

Eliška prikývla.
Cítila pokoj. Ale aj zvláštnu zodpovednosť.

Svetielko nezmizlo.
Na druhý deň tam bolo znova.
A ďalší deň ich viedlo o kúsok ďalej do lesa.

Deti cítili zvedavosť.
Nie strach.
Skôr pocit, že ich niečo volá.

Keď sa rozhodli ísť za svetlom, Eliška sa zastavila.
„Ak sa budeš báť, povieme si to,“ povedala a chytila Mateja za ruku.
„Sme spolu.“

Les ich prijal ticho.

Sneh pod nohami jemne vŕzgal.
Vzduch bol studený, čistý a voňal po ihličí.
Stromy stáli pokojne, akoby vedeli, prečo deti prišli.

Svetlo ich doviedlo k starej jaskyni, o ktorej sa v dedine hovorilo len potichu.
Vchod bol obklopený ľadom a snehom, no z vnútra sálalo teplo.

Keď vošli dnu, svet sa zmenil.

Steny jaskyne sa jemne leskli, akoby boli utkané zo snehu a hviezd.
V strede sa vznášala postava zo svetla a zimného ticha.

Nebola veľká ani malá.
Jej pohyb bol pomalý a pokojný.
Oči mala hlboké a láskavé.

„Som Strážkyňa zimného svetla,“ prehovorila hlasom, ktorý znel ako vietor medzi stromami.
„A potrebujem vašu pomoc.“

Eliška sa postavila o krok dopredu.
Matej zostal pri nej.

Strážkyňa im povedala, že zimné svetlo slabne, keď sa zabúda na radosť, smiech a blízkosť.
Že ho udržiavajú deti – tým, že sa o seba starajú.

„Nechcem odvahu jedného,“ povedala.
„Ale silu dvoch, ktorí stoja pri sebe.“

Keď sa vrátili do dediny, nič sa na prvý pohľad nezmenilo.
A predsa sa zmenilo všetko.

Eliška pomáhala mladším deťom.
Matej sa delil o sánky.
Keď niekto spadol, vždy sa našla ruka, ktorá ho zdvihla.

Dedinka sa naplnila pokojom.

V noci sa nad domami objavilo jemné svetlo.
Nie aby svietilo.
Ale aby chránilo.

Keď Eliška a Matej zaspávali, Eliška potichu povedala:
„Som rada, že ťa mám.“

Matej sa v polospánku usmial.
„Ja teba tiež.“

A zima sa usmiala s nimi.

Les stál ticho.
Dedinka spala.
A zimné svetlo zostalo.